Sibírska strela na ceste SNP - Day 13-14

Tak a sme späť.

Plán bol cez víkend pokračovať v ceste hrdinov SNP. Pôvodne som mal v pláne vyraziť až poobede v piatok, avšak niektoré veci sa udiali skôr, ako som zamýšľal. A počasie malo aspoň počas dvoch dní celkom priať, iba v nedeľu hlásili 30% šancu na dážď.

Chcel som pokračovať s bráchom, ktorý je ešte stále na ceste, lenže ten mal až v piatok (29.5.) doraziť do Košíc, odkiaľ by sme štartovali. Vedel som, že za 3 dni (piatok plus víkend) do cieľa na Duklu neprídeme, tak, aby sme nemuseli cestovať dvakrát na Východ, začali sme sme tam, kde sme skončili naposledy – v Čičmanoch.

 Prišli sme tam večer okolo 21:30. Za asistencie čeloviek sme našli miesto, kde sme sa zložili. Vedel som už, kde to zalomíme, keďže info som už mal vopred – kúsok peškom od centra starej dediny je parádna zjazdovka s vlekom, na ktorom je parádny prístrešok.

Na tento víkend mi robila spoločnosť nielen Sky, ale aj zvyšok svorky – Arya, Kymmi a Yuffie. Pochopiteľne, aj najkrajšia súčasť našej výpravy – Zuzka.

 Večer som pod prístreškom rozložil stan, naukladali sme tam karimatky, spacáky a aj štyri húsky, a zaľahli. Ráno sme vyrazili okolo 9:30, čo bol celkom OK čas na to, ako som sa motal :D. Vyrazili sme teda pekne po červenej – smerovník sme našli na začiatku len jeden, tak aj na rázcestí sme teda pokračovali rovno za nosom. Po cca. 15-tich minútach hľadania značky som ju zbadal na lúke na strome, tak sme rezko vykročili. Prešli sme veľké lúky, kde sme márne hľadali značku – až sme ju zbadali, ako ide popri lese a značená je na žltých tyčkách. Prešli sme teda lúkou posiatou bobkami (opäť niečo pre jednu nám so Zuzkou blízku osôbku :D) od kráv a vysokej, čo strašne voňalo hlavne Aryi a Yuffie. „Fuj! Nesmieš! Nežer to!“ – to bolo asi najbližších 10 minút na programe nonstop. Zaklincovala to ale Kymka, ktorá sa elegantne v tých bobkoch stihla vyváľať.

Značka nás potom zaviedla rovno do lesa, ktorým sme veľmi rýchlo prešli na pastviny. Štrnganie zvoncov už naznačovalo, čo sa na lúke bude nachádzať a aj tempo a ťah svorky boli čoraz silnejšie. 

Na lúke sa páslo veru poriadne stádo oviec, tak sme nechali húsky pokochať sa a krížom ďaleko od stáda sme pokračovali v ceste.

Prvý smerovník som privítal, prešli sme okolo neho trošku rýchlejšie, keďže ovečky boli stála na dohľad, čo značne babám vykrúcalo čumáčiky a krky. Nasledoval prechod lúkou do lesa prvé väčšie klesanie.

Ak som hromžil na prvej etape, že Sky ťahá, tak toto bol úplne iný level. Arya je inde - či ju dám na krátko, či ide prvá, či ju nechám na voľnom vodítku – stále ťahala. Takže najpoužívanejšie slovíčko minulého víkendu bolo „Pomaly!“. Zostup sme zvládli a pokračovali v ceste – červenú značku sme veru občas museli aj hľadať. Pri poslednom smerovníku pozerám „Magura“ niečo okolo 1-nej hodiny, cez 300 metrov nad morom, ale stále hore. Tak sme sa do toho pustili, cesta neskutočne rozbitá od ťažby dreva a tak aj vyzeral výstup po hline v kráteroch od toho, ako drevo zvlákali dolu. Na vrch 1108 metrov nad morom sme dorazili niečo pod hodinku.

A tam zbadám smerovník a originál som zbledol...Bojnice 2:30 hod. BOJNICE??? Prečo by SNP-čka išla cez Bojnice, boha. Aaaa vtedy som vytiahol phone s mapou. Faaaaakt >.<. Pozriem na Zuzku a vravím jej, že ma asi zabije, ale že ideme „trošku“ zle. Síce po červenej, ale 12 kilometrov opačne. Samozrejme u nej ako vždy úsmev na perách „nevadí, veď sa teda vrátime a napojíme na správnu značku“. Mno, hej napojíme, ale v Čičmanoch!!

Nemusím hovoriť, že snáď celú cestu dole som si nadával, hromžil, že toto proste prehliadnem. Nič, stalo sa – zišli sme dole, ale už nebolo moc času a priznám sa ani chuť som nemal pokračovať v ten deň ďalej, tak sme sa zložili opäť na predošlom mieste v Čičmanoch. Založil som oheň v krbe, nech aspoň čo-to vyschne. Zuzka spravila večeru nám a aj psiciam a okolo 21:00 už sme spolu s húskami zarezávali v stane.

Ráno sme si dali načas. Raňajky, pobaliť všetko, natočiť ešte videjko, ako mama vrabčica kŕmila svoje vtáčatká v hniezde kúsok nad nami, a vyrazili sme tentoraz už správne. Predpoveď však nefungovala... ani včera, ani dnes slniečko síce sem-tam vykuklo, ale ani moc veru nehrialo. Stúpania začali zvoľna, nebolo to nič náročné. Za zmienku stojí značka na strome, ktorá bola fakt že mega veľká – skoro cez celý kmeň.

Cesta až na Fačkovské sedlo bola striedavo lesom, lúkami a vážne môžem len odporučiť – výhľady nádherné, bolo sa na čo pozerať. Strážovské vrchy fakt vedia očariť. Asi najväčší záber na nohy a kolená dal zostup priamo do sedla. Išli sme dole zjazdovkou a akonáhle som zbadal dole reštauráciu, tak som sa rozbehol s výkrikom „Yeeeees, jedloooooo“ a zobral som to dole poklusom.

Až potom som sa zastavil po pár metroch, keď som si uvedomil, že za mnou je Zuzka aj s Yuffie a Kymmi a tie sa nás snažili tiež dobehnúť (pozn. Zuzka – vliekli ma dole kopcom za zvyškom svorky)

Tak sme zastali a zostupovali dole pomalinky. Po príchode sme si dali parádny obed. Pivko s kofolou, polievočka a halušky musia byť. Keďže sa začalo riadne zaťahovať a sem-tam padla aj nejaká tá kvapka, tak sme natiahli pršiplášte na ruksaky a aj na psice a vyrazili sme smer Hadviga. Tu bola asfaltka len kúsok, takže po chvíľke sme už kráčali pekne lesnou cestou.

Celý čas som básnil o medveďovi, keďže som vedel, že vo Fačkovskom sedle sa minimálne dvaja pohybujú. Ale nestretli sme ho, len sme našli stopu celkom čerstvú, ktorú som síce chvíľku sledoval, ale akonáhle sa stočila do lesa, som sa na to vybodol a pokračovali sme v ceste.

Posledné väčšie stúpanie nás čakalo už len na Závozy, potom to už bolo len klesanie a občasné stúpanie v desiatkach metrov.

Opäť pozdravujem Klub slovenských turistov a toho, čo písal časy na smerovníkoch. Dať na Vyšehradské sedlo čas z Hadvigy 30 minút bol možno pre e-bajkerov alebo čávov na crosse. Lebo to trvalo raz toľko. A áno predbiehal nás na turistickej ceste čávo na crossovej motorke, teda o zver sme mali postarané a už som neveril, že nejakú až po Vyšehradské sedlo uvidíme. Avšak na moje potešenie už 20 minút pred cieľom, keď sme vyšli z lesa na lúku, kde sa klesalo do sedla, sa nám naskytol neuveriteľný pohľad - stádo siedmych jeleňov, z toho jeden mal tak obrovskú korunu na hlave, že to som snáď ešte nevidel.

Jedna nádhera! Akonáhle zbadali nás a svorku, tak majestátne odcválali do lesa. Nasledoval už len zostup dole, kde sme čakali na odvoz domov. Na nedeľu hlásili už od druhej ráno dážď až do štvrtej poobede. Nemali sme chuť sa v daždi prechádzať a hlavne chceme si užiť výhľady z Vyšehradu a nie mračná.

Takže za sebou máme po tomto víkende 53 kilometrov, z toho 24 síce mimo trasu, ale aspoň s prechádzkou na opačnú stranu a uvedomením si, že nie každá červená ja tá správna červená a mapu, či kompas sa oplatí používať vždy.

 

67jpg69jpg72jpg79jpg78jpg77jpg68jpg