Sibírska strela na ceste SNP - Day 12

Ranné vstávanie super. Vyspal som sa ako pán. Aj keď som sa nad ránom prehadzoval v posteli, ktorá mala dĺžku tak 160 centimetrov – na moje skoro dva metre dosť malá. Ešteže sme mali každý sám izbu, v opačnom prípade by niekto podo mnou mal narkózu v tom lepšom prípade : D, v tom horšom otlačky mojich láb na tvári.

Dávame raňajky – konečne niečo mliečne – v miestnych potravinách som objavil Termix

Pomalinky balíme veci, vynášame ich zo sušiarne a chytáme sa smer Čičmany a Fačkovské sedlo, kde chceme dnes prespať. Nohu som večer zafačoval a zabalil do igelitu s octanovou masťou – snáď pomôže.

Nechcem nič siliť, ale zase nerád by som ostal stáť pred mojim cieľom, aj keď som ho už musel dvakrát meniť. Ako sa ale hovorí „Hory neutečú, oni počkajú“ a cestu si máme užívať a vychutnávať. Na dnes hlásia parádne počasie, čo som rád, lebo včerajšok nás celkom mrzel, keďže sme ho prechádzali celý za dažďa a hmly. Táto časť trasy ponúka neskutočne nádhernú scenériu. Tí, čo ma poznajú, vedia, že zväčša ma lákajú štíty a všetko, čo je nad 2000 metrov nad morom, je u mňa OK. Milujem Vysoké Tatry a ich štíty – to ticho a majestátnosť. Aj keď ticho...mno, po minuloročnom ošiali nazvanom „Doby Tatry“ (áno, tiež som sa ho zúčastnil – nie však pre medailu, ale niekomu mne veľmi blízkemu som sľúbil, že spolu prejdeme všetky dostupné vysokotatranské štíty a sedlá) sa už o tichu moc hovoriť nedá.

 

Ale späť k ceste SNP. Vážne ma očarila táto nádhera prírody. Lesy striedajú lúky, pastviny – neuveriteľná kombinácia a všetky možné odtiene zelenej. Tas sa s radosťou a túžbou opäť zažiť a vidieť niečo nové poberáme zo Zliechova z asi najlepšieho ubytka počas cesty (opäť patrí vďaka pánovi starostovi Zliechova za ochotu nás ubytovať) smer Fačkovské sedlo.

Zliechov je položený niečo málo nad 600 metrov nad morom. Nás čakal výstup na 1213 metrov nad morom vysoký Strážov – doteraz najvyššie položený vrch, na aký sme po ceste SNP mohli vyjsť. Hneď od konca dediny začínal nástup, takže po krátkom úseku sme prešli na nádhernú lúku, plnú bobkov od vysokej (nutná fekálna vsuvka pre jednu milenú osobu: D) a stúpali celý čas až po samí vrchol Strážova, teda 600 výškových metrov. Cestou narazíme na nevídaný úkaz – strom s vajcami : D (tu som omylom po ceste hore a video dokumentácii zaslanej Husky Positive Group podal nepravdivú informáciu Richiemu, že sme nastúpali 800 metrov – bolo to veru v danom momente len 430 metrov, aj keď fučal som, ako keby som fakt vyšliapal tých 800).

Na vrch sme dorazili, pokochali sa konečne nádherou, pozreli cestu, ktorou sme predchádzajúci deň prišli, dali opäť povinné zapísanie do knihy výstupu a „tag“ a zberali sa smer Čičmany. Zostup bol opäť paráda – klesať dole v strmom kopci najskôr na dosť klzkom povrchu (2-3 dni dažďa spravia svoje) bol pekný záber na stehná. Sky v týchto končinách nepúšťam už absolútne z vôdzky. Hemží sa to tu zverinou jedna radosť a hlavne sa rodia mláďatá. Hulákať po nej po lese tiež nemám za potreby, aj keď viem, že by neutiekla, treba mať hlavne rešpekt k prírode, lesom a jej obyvateľom. Takže si to zapriahnutí obaja pekne štrikujeme dole. Klesanie bolo až do výšky skoro 700 metrov nad morom dosť prudké. Potešil smerovník zarastený v strome – zatiaľ asi najstarší, aký sme mali možnosť vidieť – z roku 1987.

Akonáhle sa zostup normalizuje, už ideme až do Čičmian po rovine cca 2 kilometre po ceste, kde premávajú autá, takže sa držím výhradne len na trávnatej ploche. V Čičmanoch sa usadíme v penzióne, kde si konečne doprajeme halušky, o ktorých som sníval snáď od začiatku cesty. Nikde ich nevedeli spraviť, teda ak beriem v úvahu, že tých podnikov, kde varili, sme zase až tak veľa nenašli. Poriadne sa teda naobedujeme a plánujeme, kam ďalej, kde sa zložíme a čo chceme prejsť zajtra.

 Ale, jedna vec je, čo chcem, ďalšia, či sa dá...

Po cca 40 minútach, čo sedíme na obede, pozriem na pravú labu a tadaaaa.... jedna paráda. Aj napriek zafačovaniu to začína nepekne opúchať. Bolesť necítim, ale vidím, čo začína robiť noha. Rozmýšľam, kalkulujem...boha, ešte jeden deň – to dám! Ale rozum víťazí nad mojou tvrdohlavosťou a neustálim hnaním sa vpred za určeným cieľom. Píšem teda domov a zisťujem možnosti odvozu. Nemusel som ani dlho čakať na odpoveď. „Hneď vyrážam“, znela správa a tak mi už ostávalo len čakať, kým pre mňa príde môj anjel záchranár.

Brácho sa rozhodol prespať v Čičmanoch a pokračovať hneď ráno ďalej. Tak teda objednávam marhuľovice ako kapurkovú za prvú etapu nášho dobrodružstva so Sky a už len čakáme.

Celkom funny bolo aj čakanie – Sky bola ako na tŕňoch, keďže po celý čas sa okolo nej premávala mačka, ktorej zjavne Sky neprekážala.  Čo sa nedá povedať opačne – tá keby mohla, tak ju veru pekne ponaháňa.

 

Tak teda končí naša prvá etapa sibírskej streli po ceste hrdinov SNP. Najbližšie plánujeme vyraziť na cesty opäť za dva týždne, tentokrát aspoň na víkend. Určite sa chcem ešte pripojiť k bráchovi a doklepnúť s ním minimálne finish. To, čo nám ešte ostáva prejsť od Čičmian, budeme dokončovať priebežne.

Takže ak bilancujem prvú etapu – za 11 dní (počítam len dni, kedy sme trekkingovali a nepočítam days off) sme prešli 254 kilometrov, tak sme vlastne v tretine cesty, čo je neskutočná paráda. Určite je to pre mňa nesmierna skúsenosť a skúška, ako niečo obdobné viem so svojou strelou zvládnuť. Boli aj adrenalínové momenty, boli aj také, že som sa obával o ňu ako to zvládne, ale v každom prípade som na ňu hrdý. Do budúcna viem, že niektoré veci zmením určite, iné vôbec. Hlavné je, že to netreba brať ako pretek. Nesúperím tu s nikým, len sám so sebou a viem si aspoň určiť limity, kam sa to dá až dotiahnuť.

Za túto etapu ďakujem v prvom rade bráchovi za skvelú motiváciu a spoločnosť, v neposlednom rade rodine – Marcelinovi za support, Zuzke, mojej husky lady, za podporu a pomoc (bez nej by ste každý deň nečítali nový report), kamarátom – Vozkovi, Mirkovi a proste všetkým, čo sa zapojili, sledovali nás, a aj tým, čo mi písali a povzbudzovali nás v ceste. Vidím, že to má význam a už teraz pre vás chystám niečo špeciálne. Keďže pre mňa tieto tripy znamenajú reset, určite sa máte na čo tešiť.

A ďakujem za priazeň a podporu Husky Positive. Verím, že o pár týždňov sa ozveme z cesty opäť a kto vie, keď budeme vo vašich končinách, možno sa aj stretneme.

 

Robo a Sky

 

59jpg58jpg57jpg55jpg54jpg53jpg52jpg